Our seventh workshop took place on friday 11. 11. 2022. Hlavnou témou workshopu bol vzťah spoločnosti a prírody, ktorý sa dotýka tak sociálno-politických, ako aj environmentálnych problémov. Ako prvý prednášajúci vystúpil člen riešiteľského kolektívu doc. PhDr. Ivan Buraj, PhD., ktorý pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave s príspevkom „Dva modely – dva spôsoby riešenia vzťahu spoločnosti a prírody“. Následne vystúpil hosť doc. Mgr. Richard Sťahel, PhD., ktorý pôsobí na Filozofickom ústave v.v.i Slovenskej akadémie vied v Bratislave s príspevkom „Dva modely politicky organizovaného vzťahu spoločnosti a prírody: Industriálna a environmentálna demokracia“.

Doc. I. Buraj vo svojom vystúpení porovnal dva základné teoretické a praktické prístupy v riešení vzťahu spoločnosti a prírody. Prvý vychádza zo striktného rozlíšenia spoločnosti a prírody a jeho výrazným reprezentantom je švédsky filozof a politický ekológ Andreas Malm. Druhý naopak zdôrazňuje ich prekrývania a prepojenia a jeho známym predstaviteľom je nedávno zosnulý francúzsky filozof, antropológ a politický ekológ Bruno Latour. Doc. Buraj poukázal na zdanlivú nezlučiteľnosť oboch pozícií. Malm kritizuje Latoura za jeho substancionálny aj metodologický hybridizmus, ktorý stiera akékoľvek hranice medzi spoločnosťou a prírodou. Latour si zase myslí, že stieranie hraníc medzi tými dvomi entitami iba viac zodpovedá reálnemu obrazu súčasného sveta, ktorý tvoria siete vzájomne prekrývajúcich, kombinujúcich a vzájomne sa ovplyvňujúcich vzťahov. A v takomto svete už nemá miesto „čistá“ príroda, nezávislá od spoločnosti a ľudskej aktivity, podobná tej, ktorú opisuje Malm.

V závere svojho vystúpenia doc. Buraj zdôraznil, že hoci ich pohľady sú neraz chápané konfrontačne (k čomu objektívne prispeli niektorými radikálnymi tvrdenia obaja protagonisti), nie sú najmä v svojich praktických dôsledkoch od seba až tak veľmi vzdialené. Ukazuje sa, že prednosti oboch prístupov je rozumné využiť pri teoretickom aj praktickom riešení aktuálneho problému klimatickej krízy.

Prednáška doc. Sťahela sa zamerala na kritiku reálne exitujúcich demokracií z perspektívy environmentálnej politickej filozofie, ktorá sa opiera o poznanie, že všetky ľudské aktivity majú environmentálne predpoklady a sú limitované konečnosťou planetárneho systému, pričom zároveň platí, že všetky ľudské aktivity (hospodárske, technologické a sociálne politiky) majú environmentálne dôsledky. Environmentálna politická filozofia tvrdí, že ak je právo na život základným ľudským právom, tak predmetom politického myslenia musia byť aj predpoklady života, a to tak sociálne, ako aj environmentálne. Medzi tie patria stabilná klíma, dýchateľný vzduch, pitná voda, pôda a lesy (biodiverzita), ale tiež dostatok zdravotne nezávadných potravín či dostatočne pevného obydlia. Z hľadiska environmentálnej politickej filozofie je možné charakterizovať súčasné reálne ústavné demokracie ako industriálne demokracie, a to predovšetkým kvôli tomu, že sa v nich presadzuje imperatív a ideológia industrializmu. Kritika industriálnych demokracií poukazuje predovšetkým na to, že táto forma organizácie spoločnosti a jej vzťahu k jej environmentálnym predpokladom nedokáže účinne kontrolovať, nieto ešte limitovať ekonomickú a technologickú moc. Naopak často slúži skôr len na (dodatočnú) legitimizáciu a/alebo legalizáciu rozhodnutí v prospech ekonomickej a technologickej moci, resp. normalizáciu rozličných foriem devastácie životného prostredia, ktoré sú označované ako „nevyhnutná daň za pokrok“.

Doc. Sťahel následne formuloval koncept environmentálnej demokracie ako utopický ideál, ku ktorého základným tézam patrí predovšetkým zachovanie idey kontroly a deľby moci rozšírenú o kontrolu a deľbu ekonomickej a technologickej moci. Ďalším aspektom konceptu environmentálnej demokracie je rozšírenie idey rovnosti pred zákonom a rovnosti v prístupe k verejným funkciám o rovnosť v prístupe k základným zdrojom života, čo predpokladá aj stanovenie environmentálneho životného minima. Predpokladom environmentálnej demokracie je aj v nadradení imperatívu udržateľnosti nad imperatív rastu. Dôsledkom takejto zmeny by bolo pri koncipovaní ústavných a politických systémov adekvátnych novému klimatickému režimu antropocénu dôsledné aplikovanie tvrdenia, že environmentálne práva sú predpokladom všetkých ostatných práv.

Oba príspevky vyvolali živú a podnetnú diskusiu, v ktorej centre boli otázky miery zasahovania človeka v pretváraní prírody, stierania hraníc medzi „prírodným/prirodzeným“ a „ľudským/vytvoreným“, otázky základných ľudských práv a sociálno-politických vzťahov ako podmienených environmentálnymi problémami. Workshop poskytol viacero podnetov na ďalšiu prácu v rámci projektu a preukázal jeho aktuálne napojenie na hlavné trendy súčasnej svetovej filozofie v tejto oblasti.